Pohladenie duše

Barborka je šikovné, hĺbavé a veselé dievčatko, ktoré prišlo na svet ako vytúžené dieťa svojich rodičov. Načiera do života plným priehrštím a pri maľovaní dáva zo seba všetko, aj keď je v mnohom obmedzená. Miluje vlčie maky a slnko. Jej choroba jej veľa slnka do vlastného života nepriniesla. Priviedla do cesty jej matky, otca a babky veľa neočakávaných chvíľ a starostí. Dnes proti nim bojujú už len dcéra, matka a babička. Na prvý pohľad je ale jasné, že s úspechom, pretože tvár dieťaťa žiari. Žiari aj tvár človeka, ktorý sa s ním stretne, pretože cíti, že má dočinenia s dieťaťom, ktoré zaujíma všetko, do čoho sa pustí. Vo veľkej miere je to maľovanie.

Dnes sa už u Algayerovcoch doslova topia v obrazoch rôzneho formátu, pretože Barborka kreslí často a rada. A nie hocijako. Skutočne tak krásne, že sa človeku až dych zatajuje. Všetko dýcha jasnými farbami a optimizmom, žiari slnkom a nádejou. Je to síce o osemročnom dievčati, ale takýmto hodnoteniam nič nestojí v ceste, pretože sú na správnej adrese. Je usilovný človek ,a to čo ju zaujíma, musí byť tip top. Rada sa smeje a je právom na seba hrdá. Aj vtedy, ak sú jej diela vystavené na výstave pre potešenie druhých. Neraz odíde s ocenením.

Spočiatku šlo iba o to, aby sa dievčaťu zlepšila jemná motorika. Preto si s ním jeho mama sadala za stôl a na koberec, aby sa naučilo držať v rukách malé predmety, a vytvárať tvary. V trojizbovom byte v Senci majú tieto tri ženy v obývačke ateliér, kde Barborka tvorí. Najskôr používala prstovú techniku rozotierania farieb, neskôr robila rôzne tvary temperou rovno z tuby, so špongiou, a až neskôr začala maľovať. Jej mama si často myslí, že zo zmiešaniny farieb, ktoré nanesie na papier, sa už nič nedá vytvoriť. Neraz chcela už vyhodiť papier. Malá maliarka na svojom obraze však vždy nájde tie správne tvary.

Podnetom je pre Barborku všetko. Vníma svet okolo seba, farby, ktorými kreslí príroda sama, sleduje prírodné živly ako sú dážď, sneh a slnko... Obľubuje knihy, a sú jej nerozlučným spoločníkom. Denno denne sedí so svojou mamou a babičkou, s ktorými už niekoľkýkrát prelúskava Škôlkárku Barborku, básne Ľudmily Podjavorinskej, či iné rozprávkové knihy. Neraz sa utiahne do samoty a potichúčky si číta knižky. Tie pre ňu znamenajú aspoň to, čo jej obrazy a maľovanie. Hračiek má veľa okolo seba, v detskej izbe, v obývačke... Všade vidno kočík, bábiky, či macíkov. Tie ju však natoľko neupútali, aby sa s nimi zahrala. Čo robí, robí s láskou.

Ale aj veľa iných podnetov nachádza v živote a v prírode dieťa, ktoré žije už osem rokov s diagnózou Downov syndróm. Pridružila sa k nemu okrem toho celiakia, znížená imunita a slip apnoe, takže všetko ochorenia, ktoré pani Algayerovej nedajú spávať zo strachu, dokonca až o život dcéry.

Keď som sa s ňou však rozprávala, vyžarovala z nej sila, energia, elán a láska k životu. Barborka je pre ňu zázrakom. Venuje jej všetok svoj čas, aby sa z nej stal človek, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere samostatný a zanechá stopu v srdciach druhého človeka. S dcérou sa zúčastňuje aj špeciálnej školskej prevádzky. Jeden deň v týždni má dve hodiny. Navštevuje Špeciálnu základnú školu v Senci, kde má individuálny program. Minulý rok s ňou musela dochádzať do školy v Bratislave, ale finančne sa takýto spôsob výučby stal nezvládnuteľný. Väčšinu času Barborke venuje práve ona, mama, ktorá sa s ňou každý deň od rána od siedmej hodiny sama doma, učí a pripravuje ju na život aj po teoretickej stránke. Pomáha jej aj matka pani Algayerovej, Barborkina babka, ktorá už sama veľa nevládze. Číta si s ňou však často.

Napriek predsudkom sa darí pani Algayerovej odvrátiť fámy, že deti s Downovým syndrómom sú nevzdelávateľné. Barborka si vysoko cení každý aspekt života, vníma spoločnosť, ale v medziľudských vzťahoch je prieberčivá. Najradšej sa rozpráva s dospelými, ktorým s obľubou ukazuje svoje obrazy. Zatvorí sa nimi v izbe a ide obrázok po obrázku. Vie presne všetko, čo namaľovala, a ako sa každý obraz volá. Deti ju veľmi neupútavajú. Barborka namaľovala už okolo stovky obrazov. Predtým tvorila na malý papier, ale na základe rady, začala vytvárať veľké obrazy namiesto menších. Mala ich už vystavené napríklad v Slovenskom rozhlase v projekte Urobme si radosť, na výstave Žitnoostrovské pastelky, ale aj v Poluse. Má z toho radosť, ale najväčšmi sa teší z maľovania ako faktu. Hrdosť jej však určite nechýba. Spočiatku tu ani nebola snaha siahnuť po výstavách, ale na základe odporúčania lekára a ďalších odborníkov sa pani Algayerová podujala dcérine obrazy vystavovať. Nejeden zdobí aj Združenie Betánia, s ktorým úzko spolupracuje. Sama je redaktorkou časopisu a iniciátorkou mnohých činností v prospech postihnutých detí. Je naozaj človekom, ktorý dokáže vydať zo seba maximum.