Pohladenie duše

Barborka Algayerová má iba 8 rokov, avšak maľuje už od štyroch. Aktívnou výtvarníčkou je teda približne polovicu svojho života. Ak zoberieme do úvahy, že umelecké nadanie (či talent všeobecne) sa u detí začína prejavovať okolo 3–5 roku, tak Barborka sa bez meškania zaradila k tým, ktorí ponúknutú šancu dávali a dávajú zo seba von plnými priehrštiami. V jej prípade v podobe desiatok obrazov s nezvyčajným citom pre kombináciu farieb.

Zvykne sa hovoriť, že výtvarníkom je nielen ten, kto má patričné vzdelanie, ale aj tí ľudia, ktorí videnie subjektívnej reality dokážu bezprostredne zakomponovať do konkrétneho výstupu. Kde však vyviera prameň tohto videnia u celkom malých detí?
Ak si zoberieme bežného škôlkára či školáka v prvých rokoch, vyjadruje sa formou skratiek. Kreslí to, čo bezprostredne vidí alebo opakovane zažíva. Sú to ľudia, predmety, situácie. Dôraz podvedome kladie na niečo konkrétne – nesúce základnú informáciu, myšlienku: toto je snehuliak, toto bodliak, mama ide z nákupu domov... Farebnosť v týchto prácach nezriedka zohráva sekundárnu úlohu, alebo je úplne potlačená. Iba slniečko býva zväčša žlté a tráva zelená. Pri menej charakteristických veciach alebo javoch už farba nie je pre deti natoľko podstatná a pri porovnaní výkresov by sme mohli dospieť k odchýlkam.

Myslím si, že u Barborky je to presne naopak: farba tvorí nemenný základ prác, pričom vnútorne má omnoho bližšie k abstraktnému jazyku, kde sa výjavy tajomne vynárajú z jednotlivých plôch či políčok. Akoby jedno či mnohofarebné pozadie tvorilo základ a všetko ostatné z neho iba vystupuje. Pokiaľ to iní uvidia a zdôraznia, výjav dostane konkrétnu podobu. Pokiaľ nie, obraz zostane obostretý tajomstvom. Zaujalo ma napríklad, že Barborka vnútorne neuprednostňuje jednu farbu (alebo jednu škálu farieb) pred inou. Citlivo ich kombinuje, nenútene prechádza z jednej do druhej čím vlastne štruktúru obrazu vytvára. Pod systematickým starostlivým vedením svojej mamy do svojich prác vnáša estetické prvky, ktoré vedú k celkovej harmónii pastelov. Zdrojom inšpirácie je okolie, predovšetkým však príroda. Lyrické výjavy sú precítené a zväčša veselé.

Pohladenie duše je spoločná výstava mamy a dcéry. Pokiaľ však Mária Algayerová inšpiráciu čerpá hlavne z ľudovej tvorby, Barborkino umenie spočíva, ako hovorí pani Mária, v umení objavovať svet a vzápätí ho svojím spôsobom aj znázorniť. Expozícia je prierezovou tvorbou Barborky a pani Márie z posledných rokov. Vytvára zaujímavý a nevšedný kontrast, ktorý – verím – pohladí aj Vašu dušu.